O chvíľu mám skúšku. Pozerám na telefón, lebo viem, že o chvíľu mi príde esemeska. Budeš mi držať palce, vraj to zvládnem, aj keď som sa znova neučila, lebo som včera celý deň prekecala s vami. Na záver ešte napíšeš: mtr.
Včera sa zastavil Žihi, či nejdem na kávičku alebo len tak, niečo pojesť. Usmiala som sa a on vedel, že kofeín a jedlo je to, čo sa neodmieta. Nahodili sme znova nejakú filozofickú. O ľuďoch, ktorí odchádzajú a tých, čo zostanú.
Myslela som na teba, na vás. Žihi sa usmial: "Vieš, on má takú škrupinku. Ale nejako si ho z toho dostala. Vy ste ako brat so sestrou, čo až po pár rokoch zistia, ako veľmi sa majú radi."
Vrátim sa domov a hneď ti to napíšem. A potom sa teším, lebo si spravil skúšku. Vidím, ako sa usmievaš na druhej strane a potom sa ospravedlňuješ, že na mňa nemáš čas, lebo oslavuješ. Určite zas lehníš na intráku a piješ pivo. Aby som si mohla potom robiť srandu, že ti porástlo brucho.
"Čo by som ja bez teba robila? Možno by som bola normálna." Protestuješ a ja tiež viem, že to nie je pravda. "Bez teba by som normálna nebola, vy ste ma nejako korigovali." Zasmeješ sa, ale teraz som trafila do čierneho. Emancipovaná feministka, ktorá stále rozprávala o tom, ako nebude mať chlapa, ale bude žiť pre prácu, potom si adoptuje veľa detí a bude ich vychovávať. Neviem ako sa ti podarilo zo mňa vychovať to, čo som teraz.
Asi tými neustálymi vtipnými vyhrážkami, podpichovaním a srandičkami. Tou útechou, ktorou si ma vždy rozplakal a potom si sa zaprisahával, že už ma nikdy nebudeš chlácholiť, lebo je to aj tak na nič. Ach, tie ženské hormóny.
Vieš, čo som počula? Vraj zo mňa minule sršala ženskosť! A vraj sa konečne mením na babu! Ale aj tak mi je najlepšie s tebou, s vami, niekde pri pive alebo kofole, rozoberáme všetko a všetkých, opriem sa ti o rameno - niekedy je kostnané, inokedy menej. Objímeš ma na rozlúčku a povieš, že si mám dávať pozor.
Idem domov a rozmýšľam nad dňom, nad týždňami a rokmi. Nad tým, že niektorí ľudia, o ktorých by som si nikdy v živote nemyslela, že tu budú pre mňa, mi pomáhajú najviac. Možno o tom nevieš, ale vždy keď si mi zdvihol telefón a ja som plakala a plakala, každé slovo ma liečilo. Možno nevieš, ale každý odkaz na icq som si prečítala aj stokrát. Viem, že o mne rozprávaš inak ako o tých druhých holkách.
Viem, že si tu vždy pre mňa a ja navždy pre teba.
"Ty si si so mnou tiež vytrpela, čo? Srr že sa ti nevenujem, ale oslavujeme, srr. Isto to ale dáš, verím ti."
Usmejem sa, odhlásim a pôjdem sa pripravovať do školy. Keď mi verí brácho, tak prečo by som to nedala?
Venované mojim bratom a najlepšiemu kamarátovi ... veď oni sa spoznali.