Niektorí ľudia sú "pusinkoví", niektorí "hladkaví", ja som ten typ večne sa objímajúceho dieťaťa, ktoré je schopné prísť za človekom aj uprostred noci a poprosiť: "Ľúbiš ma? A môžeš ma objať?"
Dnes bol presne ten deň... Vonku prekrásne, môj život vyzerá na prvý pohľad úplne dokonale, mám dokončené skúšky a pred sebou asi tri mesiace voľna. Väčšine ľudí by to stačilo na to, aby si zbalili kufre, do "vačku" hodili pár drobných a odišli do sveta. Stačilo by to aj mne, kedy bolo kam a s kým.
Znova ma začal zhrýzať taký ten červík, ktorého v sebe nosím a každý deň sa snažím ho presvedčiť, že nemá pravdu. Že už od zajtra to bude inak. Že vydržím ešte pár mesiacov a dokážem sa znova smiať. Ale on do mňa tlačí stále to svoje: "Už nikdy, nikdy to nebude také ako predtým. Ale klobúk dolu, dievča pred tebou, lebo za taký krátky čas zničiť to, čo si budovala dvadsať rokov, to sa nepodarií každému! Pamätáš, kedy si sa s niekým naposledy rozprávala? Veď už ani nevieš, ako znie tvoj hlas."
Zatvorila som sa do izby, potrebovala som si ľahnúť a spať. V poslednom čase ležím a spím hodiny a hodiny. Nerobím takmer nič, ale som unavená.
Otvorili sa dvere. Stál tam ten krpček, ktorého som sa tak bála. Bála som sa, že mi vezme všetko, čo som doteraz mala. Ten človek, ktorý mi zmenil život. Presne ten, kvôli ktorému by som bola teraz ochotná položiť svoj život.
"Co lobiješ? Ideš sa hlať? Póť sa hlať so mnou. Budeme tancovať na veselú hubdu, jo!!!"
"Nechaj ma, teraz spím."
"Idem lažkať za tebou."
Natisla sa mi nasilu do postele, pohladkala ma po líci.
"Ty nespíš, ty plačeš!"
Pozrela som na ňu uplakanými očami.
"Suzanka, neplačkaj, tihučko, šecko bude v poládku."
Trošku som sa usmiala.
"Som hrozná, že krpec. Mala by som sa s tebou hrať a ja tu takto revem."
"Ne si hlozná. Si pekná a doblá sestlička. Lúbim ta. Tak už neplačkaj, uvidiš, šecko bude v poládku... Kátko moc ta lúbim." Silno ma objala.
Vstala som z postele, usmiala sa na mňa a ja som ticho ďakovala za toto decko... Krpček, aj ja ťa mocitánsky ľúbim.
