Najhoršie je také čakanie, presne tak to bolo minulý týždeň. Vraj sa v okolí našej chaty potuluje nejaký podozrivý týpek, ktorého raz chytili ako si susede pod oknami ... tipnite si čo. Uzavreli sme to so smiechom, veď ten sa musí tak hanbiť, že sa tam v živote neukáže.
V noci ma zobudil krik, zvuk, neviem to presne popísať. Započúvala som sa viac, určite to musí byť jeleň. Zvuk sa ozýval stále bližšie, zmenil sa na medveďa. Tatko vybehol von, nikde ani živej duše. Zrazu nám niekto zaklopal na dvere, chlap zo susednej chaty. Vraj im niekto vylomil dvere a hádzal kamene do okien, vraj je to ten chlap, čo tu behá každú noc a hrá sa na nejaké zviera. Zavolali políciu, prišli, ešte dvakrát sa ozval jeleň, potom na chvíľu stíchol. Policajti prebehli okolie, nikoho nanašli. Vraj majú podozrenie na dvoch, ale najprv ho musia chytiť, aby sa niečo dokázalo. A on sa tu vyzná, orientuje sa v tme a každý týždeň straší nových a nových chatárov.
Nápadne mi to pripomenulo čakanie, čakanie na to, ako mi o desiatej večer zazvoní telefón, zdvihnem, a počujem dychčanie. Nič viac. Keď ho vypnem, ráno nájdem okolo päťdesiat neprijatých hovorov a smsku: "ty pi.., vies na co ta chcem, ty ku... mala, dostanem ta." Zasmiala som sa, určite si niekto zmýlil číslo, kto by už len mňa mohol otravovať. Druhý deň cestou zo školy som si našla v schránke list, podobného znenia. A potom som už len čakala, o deviatej ma chytil taký ten zlý pocit, keď určite viete, že sa niečo stane. Volal, vypla som telefón a opakovalo rovnaký scenár. Začal volať, keď som bola v škole, počas dňa, hocikedy. Chcela som si to vyriešiť sama, tak som to trpela takmer tri týždne. Dávala si pozor a čakala, kedy mi niekto niečo urobí. Potom to prestalo, ale strach, či sa mi niečo nestane, zostal.
Tak som čakala aj teraz, každý večer som sa tešila na to, keď prídu policajti, aby aspoň na chvíľu prestali zvuky jeleňa, medveďa, koňa alebo hocijakého iného zvieraťa. Každé ráno som čakala, čo vonku nájdeme preložené na inú stranu alebo hocijako pozmenené.
Vrátil sa. Sen. Znova som cítila na krku čiesi ruky a potom som sa zobudila na kraji lesa. Zbitá a znásilnená. Strhla som sa zo spánku a potichúčky plakala. O chvíľu sa zobudila sestra. "Snívalo sa mi. Utekali sme pred tým chlapom." "Neboj sa, oni ho chytia a aj keď nie, len sa vyžíva v strašení, nič by neurobil." Snažím sa ju trochu upokojiť, o mňa nejde, som najstaršia, mám zodpovednosť sa o nich postarať. Vracal sa každý večer a po ňom prišiel sen.
Som doma, konečne sa nebojím, no aj tak by som chcela mať pri sebe niekoho, aby sa mi nič nestalo, aby som mohla v pokoji prespať celú noc. Stále a navždy.